To, čo zažívame pri reakciách nekritických európskych nadšencov – eurohujerov – na naše kritické poznámky voči EÚ, si presne pamätám z 80-tych rokov totalitného komunistického Československa. Presne to isté, ako keď mi vtedy hovorili: „Ak sa ti tu nepáči, choď preč,“ hovorí v rozhovore pre Rádio v Nitre štátny tajomník Branislav Ondruš a kandidát do Európskeho parlamentu. Diskusiu moderoval Mário Bobek.
Vypočujte si celú diskusiu:
V Európskej únii toho veľa degradovalo a veľa toho treba opraviť
Začnime úplne od piky. Rozhodli ste sa kandidovať do Európskeho parlamentu. Takže moja prvá zvedavá otázka je na motiváciu. Teda samozrejme okrem tej finančnej, pretože vieme, že európski poslanci majú dobre platy, ale predpokladám, že to nebola to jediná vec, ktorá vás primäla k tomu, aby ste sa rozhodli opustiť štátnu správu, v ktorej pracujete dlho a stali sa poslancom europarlamentu.
Prečo začnem odzadu od toho platu? Ja mám vlastne taký zvláštny priebeh môjho kariérneho života. Za posledných zhruba 25 rokov som pravidelne fungoval tak, že som striedal niekoľko rokov v politike alebo teda v nejakých politických alebo vysokých štátnych funkciách z prácou v súkromnom sektore.
Najskôr to boli médiá, neskôr som pôsobil v inej oblasti. Napríklad uplynulé 4 roky som pracoval dokonca nielen mimo politiky, ale aj mimo Slovenskej republiky. Pracoval som externe, nazvem to v službách Európskej komisie.
A pôsobil som predovšetkým v krajinách západného Balkánu, ako boli Srbsko, Čierna Hora, Severné Macedónsko a trochu aj mimo tohto regiónu v Gruzínsku ako poradca pre realizáciu reforiem najmä v oblasti zamestnanosti, zamestnanosti mladých ľudí alebo stredného odborného vzdelávania a celoživotného vzdelávania. Čo sa týka rekvalifikačných kurzov a podobne. Ako nezávislý odborník pre túto oblasť musím povedať, že pokiaľ ide o plat, tak som zarábal zhruba toľko, možno ešte dokonca o čosi lepšie ako zarábajú poslanci Európskeho parlamentu.
Vždy som po nejakom čase pochopil, že je veľmi užitočné vystúpiť aspoň na pár rokov z toho politického kolotoča a pozrieť sa na svet z iného pohľadu. Musím povedať, že aj tie uplynulé štyri roky mi veľmi pomohli, pretože po 8 rokoch funkcie štátneho tajomníka som cítil, že žijem tak trošku v nejakej bubline a potrebujem sa na veci pozrieť aj s inej stránky a naozaj mi to pomohlo pochopiť aj niektoré veci, ktoré som predtým nechápal. Alebo pochopiť, aké chyby som robil, čo som vtedy nevedel odhadnúť. No a zároveň som si hovoril, že idem si zase teraz dobre zarobiť mimo politiky, aby som potom zase mohol ísť do politiky robiť za polovičný príjem.
No ale tým vlastne nadväzujem aj na tú motiváciu. Keď som sa stal v roku 2010 stal poslancom Národnej rady, tak som pracoval som v dvoch výboroch. Tým prvým bol výbor pre sociálne veci a tým druhým výbor pre európske záležitosti. Od roku 2010 som sa začal európskymi záležitosťami venovať už zaoberať už ako taký „hlavný biznis“ alebo teda súčasť môjho hlavnej práce.
To pokračovalo aj od roku 2012, keď som sa stal štátnym tajomníkom a v mojom portfóliu boli aj európske záležitosti. No a tie uplynulé štyri roky som sa zase dostal akoby dovnútra európskych štruktúr. Takže som mal aj pohľad z vrchu ako aj pohľad zospodu. Vďaka tomu si myslím, že v Európskej únii je veľa dobrého a užitočného. Čo ale možno nie vždy dostatočne využívame, ale takisto takisto v Európskej únii a v inštitúciách Európskej únie je aj veľa toho, čo podľa mňa degradovalo a čo jednoducho treba napraviť.
Zistil som, že mnohokrát inštitúcie Európskej únie a ľudia, ktorí v nich pracujú, akoby sa odtrhli od reality. A dokonca aj od reality krajín, z ktorých pochádzajú.
Keď som chodil občas do Bruselu, tak skutočne som neraz mal pocit, že akoby Brusel a európske inštitúcie umiestnené v Bruseli, v Štrasburgu alebo v Luxemburgu stali takú bublinou. Keď som sa rozprával s Talianmi žijúcimi v Bruseli, mali úplne iné pohľady než moji kolegovia z Talianska, ktorí v Taliansku aj žijú. Alebo so Slovákmi, u ktorých som mal pocit, že oni na Slovensku už neboli aspoň 10 rokov, lebo rozprávali veci, ktoré vôbec neodrážali tú realitu.
Na a toto je pre mňa kľúčová motivácia pre kandidatúru do Európskeho parlamentu. Myslím si, že v Európskom parlamente a v európskych inštitúciách musíme mať vo viac ľudí, ktorí sú ukotvení v jednotlivých členských štátoch. A toto by som chcel zmeniť.
Ako to vlastne funguje v Európskom parlamente? Ako vyzará taký bežný deň europoslanca? A čo agenda? Čomu sa chcete venovať?
Z tohto hľadiska nie je vôbec rozdiel medzi národným a európskym parlamentom. Európsky parlament je úplne normálny parlament, má výbory pre jednotlivé rezorty alebo pre jednotlivé oblasti. A sedia tam ľudia, ktorí sú zvolení z jednotlivých členských krajín EÚ. To, čo je dôležité a čím sa aj ja chcem riadiť, je to, aby si ten európsky poslanec dostatočne rozdelil čas medzi prácu v samotnom parlamente a potom prácu v členskej krajine. Lebo aj na Slovensku to tak je, že ak bol niekto zvolený z Nitry, neznamená to, že odíde do Bratislavy a v Nitre je iba dva krát do mesiaca.
My sme mali takého primátora a videli sme to v praxi…
Áno, ale teda tak by to aspoň malo fungovať. Nie je pravda, že poslanec Európskeho parlamentu musí stráviť 3 týždne do mesiaca alebo dokonca celé 4 týždne v mesiaci v Bruseli alebo v Štrasburgu. To nie je pravda. Parlament má svoje pravidelné tempo a každý poslanec má dostatočný čas na to, aby minimálne pol mesiaca strávil v tej krajine, odkiaľ pochádza.
Asi sa dosť nacestuje.
Áno, trošku sa nacestuje. Ale však dostáva na to peniaze. Nemal by prestať vo svojej krajine reálne fungovať, reálne žiť. To znamená stretávať sa s ľuďmi.
Na Európskej úrovni si často kladieme nerealistické alebo nesprávne ciele
A čomu sa chcete teda venovať?
Oblasti zamestnanosti a sociálnych vecí. Ja si myslím, že je veľmi dôležité, a to je jedno z mojich poznatkov z tých uplynulých štyroch rokov, aby Európska únia oveľa viac slúžila ľuďom, než je to v súčasnosti. A to v tých dôležitých a kľúčových rozhodnutiach. A my dnes máme na Európskej úrovni silné agendy, napríklad spoločná poľnohospodárska politika, do ktorej nalievame miliardy eur. Teraz sa veľa hovorí o pláne alebo stratégii Green Deal, do ktorej nalievame miliardy eur, alebo o zamestnanosti mladých, kvalitnom vzdelávaní, do ktorého nalievame miliardy eur. Ale podľa môjho názoru vo všetkých týchto oblastiach pokrivkávame v tom, aby sme ich manažovali a riadili, aby sme tie rozhodnutia robili s ohľadom na realitu, v ktorej ľudia žijú. Jednoducho môj problém je, že na Európskej úrovni si často kladieme nerealistické ciele alebo veľmi správne ciele, ale cesty k nim volíme také, že viac poškodzujú, než prinášajú riešenia. To, čomu ja sa chcem venovať, je predovšetkým zdravý realistický prístup a kritické hodnotenie našich cieľov a spôsobov, ako sa k týmto cieľom chceme dostať. Potrebujeme viac vyhodnocovať dopady, najmä v sociálnej oblasti.
Už tie konkrétne témy, povedzme spoločná poľnohospodárska politika. Mňa to aj zaujalo, pretože ako amatér alebo človek z ľudu, keď to sledujem už za tých 20 rokov, stále vidím, že dobre, hovorilo sa, že raz dobehneme tie západné krajiny, povedzme aj v tom poľnohospodárstve. Je to možné v dnešnej dobe? Viem, že jeden človek ako europoslanec to nezmení, ale nejakým spôsobom sa tam vytvorí nejaká nová frakcia, alebo už to konečne zmeniť, aby tí naši poľnohospodári dostávali tie dotácie čo tí francúzski a nemeckí? Lebo čo viem, tak stále naši poľnohospodári sú takí ako poľnohospodári druhej kategórie v Európskej únii.
Samozrejme, že jeden poslanec v tom veľkom Európskom parlamente, kde je vyše 700 poslancov a poslankýň, nič nezmení. Ale dôležité je, či ten europoslanec je schopný komunikovať s ďalšími a vytvárať nejaké spojenectvá pre dosahovanie cieľov. A to je napríklad oblasť, v ktorej sa cítim pomerne silný nielen kvôli jazykovej výbave, ale predovšetkým kvôli mnohoročným skúsenostiam. Na zasadaniach Európskej rady aj v súčasnosti zastupujem Slovenskú republiku, za tie roky od roku 2012 som sa musel veľa naučiť vyjednávať a hľadať spoločné stanoviská a vytvárať väčšinu pre presadzovanie našich záujmov.
Takže viem, že to ide. A viem, že to ide predovšetkým v prípadoch, kedy vieme argumentovať, že náš problém alebo naše riešenie problému sa dotýka pozitívne aj ostatných a prináša férové riešenia alebo prínosy aj pre iných. A napríklad keď sa bavíme o postavení poľnohospodárov, tak to skutočne nie je len otázka Slovenskej republiky. Z tohto hľadiska vidím veľký priestor pre to, aby sme v Európskom parlamente dokázali vytvoriť koalíciu krajín alebo poslancov a poslankýň z krajín, ktorých sa tento problém takisto dotýka. Skutočne nie je v poriadku a nie je normálne, že si v našich obchodoch dokážete kúpiť niektoré poľnohospodárske alebo potravinárske produkty alebo víno z Francúzska dovezené lacnejšie ako sú tie slovenské.
Majú ho dotované viac ako my.
Presne tak. Lebo je jasné, že to nemôže byť dôsledok nižších nákladov vo Francúzsku. Ani menej nezarábajú, ani elektrina tam nie je lacnejšia a pesticídy, alebo povedzme hnojivá, určite nie sú lacnejšie ako na Slovensku. Takže jednoznačne to musí byť dôsledok dotačnej politiky. Z tohto hľadiska bude nový Európsky parlament veľmi dôležitý, pretože tento parlament bude mať v rukách schvaľovanie nového sedemročného rozpočtu Európskej únie po roku 2027. Európska únia prijíma rozpočty na sedemročnej báze. Volá sa to viacročný finančný rámec.
Do Európskeho parlamentu prídu oveľa kritickejší poslanci
Európsky parlament prijíma rozpočty na jednotlivé politiky, napríklad aj na spoločnú poľnohospodársku politiku. V súčasnosti nám beží obdobie rokov 2021 až 2027, a už v roku 2026 sa začne príprava na nové viacročné finančné obdobie a príprava aj pravidiel, ako sa budú deliť prostriedky v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ja osobne sa domnievam, že situácia nielen na Slovensku, ale aj v iných členských krajinách, dokonca aj v západoeurópskych krajinách, je dnes taká, že Európsky parlament bude po voľbách vyzerať výrazne inak. Do Európskeho parlamentu prídu oveľa kritickejší poslanci a poslankyne voči tomu, ako funguje Európska únia. Na jednej strane to bude znamenať, že bude náročnejšie diskutovať a hľadať spoločné postoje, ale zároveň to bude znamenať, že tí ľudia budú oveľa viac naklonení tomu, aby sme zmenili to, čo máme dnes, pretože som presvedčený, že tam bude oveľa viac ľudí, ktorí sa na to, čo máme dnes, pozerajú veľmi kriticky. Z tohto hľadiska je veľmi dôležité, aby aj za Slovensko sedeli v parlamente ľudia, ktorí majú skúsenosti s tým, ako sa tvoria rozhodnutia na pôde európskych inštitúcií a ktorí sú schopní hľadať spojencov pre tieto dohody.
Poľnohospodárom vytvárame nové povinnosti, ale nekompenzujeme im náklady, ktoré kvôli týmto povinnostiam vzniknú
Zaujíma ma otázka Green Deal. O tom sa veľmi veľa rozpráva, je to už taký pojem. Málo ľudí z obyčajných, ktorí to neštudujú, vedia, čo to znamená. Trošku to sledujem a priznám sa, že nie som z toho Green Deal úplne nadšený. Keď vidím, že vyšla norma Euro 7, tak s tým mali problémy aj odborníci, že ako sme schopní vôbec v tom europarlamente vyrobiť niečo, čo je vlastne skoro nemožné a nepraktické. Mne to pripadá, akoby sa z toho Green Deal stala ideológia a už sa nepremýšľa zdravým rozumom, ale len sa robia veci, ktoré sa naň nabaľujú a potom vyjde niečo ako tá Euro 7, ktorá má problémy ešte pred schválením. O čo vlastne ide?
Myslím si, že ste to presne popísali. Keď sme sa predtým rozprávali o poľnohospodárstve, tak to má úzky súvis aj s tým Green Dealom, alebo teda zelenou dohodou. Jedna vec je, ako manažujeme poľnohospodárstvo v rámci Európskej únie, ale druhá, oveľa väčší problém je práve spojený s tým takzvaným Green Dealom. Poľnohospodárstvo je na to veľmi pochopiteľný a jednoducho uchopiteľný príklad. My totiž na jednej strane v rámci tých zelených cieľov a ochrany životného prostredia nútime slovenských, ale vôbec európskych poľnohospodárov dodržiavať rôzne ekologické alebo pre životné prostredie prínosné pravidlá. V princípe by som si to aj vedel predstaviť, ale problém je, že tento prístup má nejaké náklady a dopady. Tie náklady sú pokryté neférovo, pretože poľnohospodárom vytvárame nové povinnosti, ale v skutočnosti im nekompenzujeme náklady, ktoré sú s týmito povinnosťami spojené.
A po druhé, dopady týchto opatrení sú náročnejšie náklady na produkciu. Dokonca v niektorých oblastiach znížená produkcia znamená, že jednotkové náklady sú vyššie, lebo napríklad časť pôdy nesmiete používať nejaký čas. Zároveň ale búrame obchodné bariéry a dovolíme z celého sveta dovážať do Európskej únie poľnohospodársku a potravinársku produkciu, ktorá porušuje všetky štandardy a pravidlá nášho Green Dealu. Na jednej strane našich producentov a to sa týka aj automobilového, oceliarskeho a strojárskeho priemyslu, nútime dodržiavať prísne ekologické a sociálne štandardy. Potiaľto je to v poriadku, lebo všetci chceme jesť zdravé potraviny, dýchať zdravý vzduch, piť čistú vodu a chceme, aby naša pôda nebola kontaminovaná chemickými látkami. Ale dovolíme, aby tí, ktorí na tieto pravidlá kašlú, mohli dovážať potraviny, ktoré nespĺňajú žiadne z týchto pravidiel a kritérií, pri ktorých sa nedodržiavajú žiadne sociálne a ekologické štandardy.
Navyše dovážame týmto spôsobom poľnohospodársku a potravinársku produkciu z opačného konca sveta s brutálnou uhlíkovou stopou kvôli doprave. Pri dovoze po lodiach brutálnym spôsobom znečisťujeme svetové oceány a moria, takže týmto mixom akože zelenej a obchodnej politiky spôsobujeme ešte väčšie škody životnému prostrediu, než keby sme ten Green Deal nemali. To, čo mi najviac na Green Deale prekáža, nie sú tie ciele. Tie sú podľa mňa úplne v poriadku. Som rozhodne za to, aby sme jedli zdravé potraviny, dýchali čistý vzduch a pili čistú vodu.
Ale predstava, že Euro 7, Euro 8, Euro 25, alebo 68 zníži emisie škodlivých plynov v Európe bez toho, aby to isté urobil zvyšok sveta, je ako keď v bazéne poviete, že cikať sa smie iba v tomto rohu. To je úplný nezmysel. Vzduch nezastavíte hranicami Európskej únie a ak sa k opatreniam, ktoré majú prispieť k zastaveniu negatívnej klimatickej zmeny, nepripojí aj zvyšok sveta, opatrenia, ktoré robíme v Európskej únii, sú úplne zbytočné. Ak navyše dovolíme tým producentom, ktorí kašlú na ekologické dopady svojej produkcie, bezcolne a bez dodatočných nákladov, dovážať ich lacnú produkciu do Európy, je to škodlivé. Pretože likvidujeme tých, ktorí sú schopní a ochotní dodržiavať štandardy, a podporujeme tých, ktorí na ne kašlú.
Tak na to nedá nenadviazať. Je teda podľa vás na čase Green Deal prehodnotiť a dostať ho do realistickej podoby? Príde nové volebné obdobie v Európskom parlamente, zasadnú noví politici a poslanci. Je načase, aby sa prestali tváriť, že Green Deal je svätý grál, a pristúpili k tomu so zdravým rozumom a realizmom a prehodnotili tie ciele a prostriedky?
Určite je načase prehodnotiť spôsoby, pretože opakujem, ciele sú úplne v poriadku. Každý z nás sa zhodne na tom, že chceme jesť zdravé potraviny, dýchať čistý vzduch a piť čistú vodu. Absolútne s tým súhlasím. Ale musíme prehodnotiť spôsoby, ktorými Green Deal realizujeme, a predovšetkým musíme realisticky vyhodnotiť, či týmto spôsobom dosahujeme ciele. To je môj problém s Green Dealom. Podľa mnohých analýz, opatreniami, ktoré v rámci Green Dealu realizujeme, nepomáhame dosahovaniu cieľov. Keď mi niekto napríklad povie, že poďme využiť verejné prostriedky na zatepľovanie budov, poďme ľuďom dať peniaze, aby sme im znížili výdavky na energie a tým aj znížili dopyt po energiách, ktoré sa vyrábajú neekologickým spôsobom, poviem v poriadku. Toto je spôsob, ktorým pomôžeme bežným ľuďom, znížime im náklady na vykurovanie, vytvoríme nové pracovné miesta a zameriame sa na produkciu materiálov, ktoré sa produkujú u nás v Európskej únii.
Opäť zdôrazňujem to, čo som hovoril pred chvíľou, že musíme sa zamerať na to, aby sme to, čo na území Európskej únie umožňuje vytvárať zisk, mali pod kontrolou z hľadiska sociálnych a ekologických štandardov. Som za to, aby sme napríklad zatepľovali, ale dajme si podmienku, že budeme zatepľovať z materiálov, ktoré sú vyrobené u nás, ktoré sme nemuseli dovážať s obrovskou uhlíkovou stopou z Číny alebo iných krajín na opačnom konci sveta, a ktoré neboli vyrábané používajúc elektrickú energiu vyrobenú z uhlia bez akýchkoľvek odsírovacích filtrov. Povedzme, že keď budeme niečo nakupovať, a najmä z verejných peňazí, musí to spĺňať ekologické štandardy. Vôbec nemusíme vymýšľať, či to má byť z EÚ alebo z iných krajín sveta. Povedzme len, že keď ideme dotovať nejakú produkciu alebo nákupy zatepľovacích materiálov, musí výrobca preukázať, že ľudia, ktorí preňho pracujú, sú férovo zaplatení, pracujú vo férových a zdravých pracovných podmienkach a že pri výrobe boli dodržiavané ekologické štandardy. V tom momente je jasné, že podporíme domácich výrobcov, lebo minimálne z hľadiska uhlíkovej stopy kvôli dovozu toho materiálu musia domáci výrobcovia vyhrávať.
Na elektromobilitu sme sa vrhli ako šialenci
Ešte mi napadá téma elektromobility. Zisťujeme, že výroba elektromobilov nie je až taká čistá ako sa pôvodne predpokladalo, pretože sa musí ťažiť kobalt a nikel a všetky ťažké kovy, ktoré sa ťažia niekde v Argentíne a je to veľmi neekologické. Napriek tomu Európska únia si vymyslela, že od roku 2035 budeme vyrábať len elektromobily. Váš pohľad na túto tému?
Presne tak trafil klinec po hlavičke. Aj od slovenskej opozície nám stále hovoria, že robte rozhodnutia založené na faktoch, argumentoch a ich analýzach, ale tu v Európe sme sa vrhli ako šialenci na elektromobilitu bez toho, aby sme reálne analyzovali všetky dopady, ktoré sú s tým spojené. Ja som si pred dvoma rokmi našiel jednu analýzu, ktorá je verejne dostupná. Je to analýza, ktorú vytvorila známa inštitúcia. Volá sa Green Cape, ktorá analyzuje dopady dopravy na životné prostredie. Oni dlhodobo testujú ekologickú stopu, konkrétne uhlíkovú stopu pri jednotlivých druhoch dopravy a dopravných prostriedkoch. Pred dvoma rokmi, v roku 2022, zmenili metodiku, pretože dovtedy hodnotili uhlíkovú stopu počas používania daného dopravného prostriedku a zamerali sa na autá, nákladné aj osobné. Dovtedy, do roku 2022, hodnotili uhlíkovú stopu, ktorú zanechávajú tieto dopravné prostriedky počas ich používania. V roku 2022 si uvedomili, že toto nie je korektný a správny spôsob, a zmenili metodiku tak, že začali sledovať uhlíkovú stopu počas celého takzvaného životného cyklu.
Áno, aj keď sa to likviduje, proste všetky tie procesy od naštartovania až po dojazd z bodu A do bodu B.
Presne tak. No a zistili, že v skutočnosti elektromobily majú náskok pred dieselovými motormi iba v prípade, ak sa nevymení batéria, a testovali to na 400.000 odjazdených kilometroch. Ako náhle aj v tom prípade, keď pozreli, ktoré autá majú akú uhlíkovú stopu za celý životný cyklus, zistili, že tá uhlíková stopa v prípade elektromobilov je len o 5 percent nižšia ako v prípade modelu Volkswagen s dieselovým motorom. Najhoršie na tom boli benzínové autá, bol tam Mercedes a myslím, že aj model BMW, tie mali úplne najhoršiu uhlíkovú stopu.
Náskok elektromobilov oproti dieselovým bol len veľmi tesný, a to len v prípade, že sa auto používa 400.000 km a viac a nevymení sa batéria. Akonáhle znížili dojazd na 250.000 km a akonáhle za životnosť auta vymenili aspoň raz batériu, tak v tom momente celoživotný cyklus elektromobilov znamenal, že vyprodukuje sa viac CO2 než v prípade áut s dieselovým motorom. A to pritom ešte nezohľadňovali v metodike to, že do batérií potrebujeme rôzne drahé kovy, ktoré sú nedostatkové a v Európe ich vôbec nemáme. Zásoby sú mimochodom objektívne obmedzené. To nie sú obnoviteľné zdroje a najväčšie zásoby dnes odhadujeme na dne morí, ani nie na pevnine, ale na dne morí. Aby sme ich ťažili, budeme musieť totálne zničiť faunu a flóru, kde chceme ťažiť tieto vzácne kovy.
Elektromobilita je z môjho pohľadu veľmi pekný a jasný príklad nezmyselného a neracionálneho prístupu k napĺňaniu cieľov, ktoré si kladieme. V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že tie ciele vôbec nenaplníme. Myslím si, že aktuálny európsky prístup je falošný. Preto ho považujem za veľkú výzvu pre tieto eurovoľby, pretože europarlament má v tejto oblasti silné právomoci a môže prispieť k absolútnej zmene doterajšieho prístupu. Vôbec si nemyslím, že od roku 2035 prestaneme v Európskej únii vyrábať autá so spaľovacími motormi. Myslím si, že tento cieľ alebo záväzok alebo pravidlo budeme musieť zmeniť alebo minimálne budeme sa musieť pozrieť objektívne a dôsledným analytickým spôsobom, či tento cieľ skutočne prispeje k zdravšiemu životnému prostrediu. A opakujem nielen na teritóriu vymedzenom hranicami Európskej únie, ale globálne, pretože minimálne pokiaľ sa bavíme o vzduchu, ale to isté platí aj o pôde. Všetko to je globálna záležitosť, ktorú neviete obmedziť hranicami Európskej únie.
Za 20 rokov v Európskej únii sme dokázali veľa vyťažiť
Premostíme k Európskej únii ako celku. Sme tam 20 rokov. Ako by ste toto obdobie zhodnotili pre Slovensko?
Ak by som mal odpovedať jednou vetou, určite by som povedal, že som aj dnes spokojný so svojím rozhodnutím, že som v referende o vstupe do Európskej únie hlasoval za vstup do Európskej únie. Som presvedčený, že Slovensko by na tom dnes bolo vo všetkých ohľadoch rozhodne horšie. Dokonca by som povedal výrazne horšie, ak by sme pred 20 rokmi do Európskej únie nevstúpili.
Ak by do Európskej únie vtedy vstúpilo všetkých ostatných 10 krajín a my by sme v Európskej únii neboli, bolo by to zle. My totiž nie sme ani Nórsko, ani Švajčiarsko, ktoré majú na to dôvody alebo príčiny, ktoré v prípade Slovenska nie sú naplnené. Takže náš vstup do Európskej únie aj po 20 rokoch hodnotím kladne, pozitívne. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie a že sme za tých 20 rokov dokázali z členstva v Európskej únii veľa vyťažiť a to doslova aj v prospech bežných ľudí, ktorí na Slovensku žijú. To ale neznamená, že tých 20 rokov je len úspešných.
Neznamená to, že sme dokázali využiť členstvo v Európskej únii naplno a už vôbec to neznamená, že sa Európska únia za tých 20 rokov nezmenila. Bohužiaľ, musím konštatovať, že v mnohých ohľadoch sa nezmenila k lepšiemu a treba objektívne povedať, že v mnohých ohľadoch sme ani my na Slovensku, ani Európska únia ako celok nedosiahli tie ciele a nenaplnili tie predstavy, ktoré sme spoločne pred 20 rokmi mali.
Súhlasím. Mám podobný postoj, že sme urobili dobre, že sme v Európskej únii, ale dnes mi trošku prekáža jedna vec, ktorá tu už dlhšie trvá. Keď sa niečo kritizuje, hneď to znamená, že je to zlé. Mám pocit, že v Európskej únii alebo z niektorých hlasov počuť, že nemáme právo na kritiku. Keď sa nám niečo nepáči, hneď chceme vystupovať z Európskej únie. To nie je pravda. Ja sa cítim ako Európan, v prvom rade ako Slovák, ale potom ako Európan a svetoobčan. Keď sa mi niečo nepáči, tak to skritizujem a poviem si, že toto riešenie by bolo lepšie. Mám pocit, neviem, či so mnou súhlasíte, že dnes, keď sa niečo kritizuje v rámci Európskej únie, hneď sme na čiernej listine. Kritizujú sa krajiny ako Poľsko, Maďarsko, a teraz už aj my, keď máme nejaký iný názor.
Pripomeniem vám niečo. Ja som starší človek, narodil som sa začiatkom 70-tych rokov. To, čo zažívame pri reakciách eurohujerov, teda tých nekritických euro nadšencov, na naše kritické poznámky, si presne pamätám z 80-tych rokov z totalitného komunistického Československa. Presne toto si pamätám spred 40 rokov. „Keď sa ti tu nepáči, choď preč.“ A hlavne si nepriateľ štátu, lebo kritizuješ systém, lebo chceš systém zmeniť. Dnes presne toto títo liberáli a progresívci hovoria: Vy ste proti EÚ, vy ste proti našim partnerom, vy rozbíjate jednotu.“ Presne toto som počúval v 80-tych rokoch, keď si dovolíš povedať niečo kritické, rozbíjaš jednotu ľudu a vlády a štátu a strany. Dnes rozbíjame jednotu tých šialencov, ktorí skutočne majú boľševické rozmýšľanie a boľševický prístup k spoločnosti a politike.
Jednoznačne stojím si za tým, že ak kritizujem fungovanie inštitúcií Európskej únie, nie je to nič proti Európskej únii a rozhodne tým nehovorím, aby sme z Európskej únie vystúpili. Rozhodne nie. Ale to, že chcem byť v Európskej únii, že chcem, aby ľudia verili v ten európsky integračný projekt, ma vedie k tomu, aby som otvorene upozorňoval na chyby toho projektu.
Prepáčte, ale ak sa povadíte so svojím manželom, manželkou, bratom alebo rodičmi, to ešte neznamená, že chcete rozbiť rodinu a už ich v živote nechcete vidieť. Je úplne nielenže oprávnené, ale potrebné, ak má niečo fungovať, upozorňovať na chyby, ktoré to v sebe má. Tváriť sa, že Európska únia dnes funguje bezproblémovo, je jednoducho lož. Absolútna lož a nebezpečná lož, pretože ľudia, ktorí dnes odmietajú hovoriť o tom, že to, kam sme došli pri budovaní Európskej únie, najmä pokiaľ ide o fungovanie inštitúcií, je ohrozením existencie samotnej Európskej únie, zatvárajú oči pred realitou. Nárast kritických nálad medzi ľuďmi vo verejnosti nie je len prípad Slovenskej republiky.
Vidíme to dnes v celej Európskej únii, a dokonca by som si dovolil povedať, že v západoeurópskych krajinách je dnes nárast kritických postojov, a dokonca radikálne kritických postojov, ešte väčší ako vo východnej časti Európskej únie. Tento nebezpečný trend, podobne ako pri iných problémoch, ak si neuvedomíme a nezačneme racionálne riešiť, skončí tým, že Európska únia a európsky integračný projekt úplne stratí podporu verejnosti. Bez podpory verejnosti môžete fungovať, ak ste v totalitnom režime. Ale našťastie, európske krajiny sú dosť demokratické, a v demokratickom prostredí bez podpory verejnosti nedokáže fungovať nič.
Z vašich odpovedí vyplýva, že Európska únia by sa mala trošku zreformovať. Je to správne slovo?
Podľa mňa áno.
Mala by sa pozrieť na seba reflexívne. Keď vidíme, že niečo nefunguje, predsa nebudeme ako tí boľševici. Niektorý názor na túto tému sa mi veľmi páčil, keď hovoril o Európskej únii, že dnes to funguje presne boľševicky. Keď vidíme, že niečo nefunguje, namiesto toho, aby sme to zanalyzovali a so zdravým rozumom rozobrali, prečo to nefunguje, a našli riešenie, dnes sú tu riešenia typu: pridajme viac toho, čo nefunguje. Teda mám na mysli to, že či máte pocit, že treba Európsku úniu trošku zreformovať, aby sa chovala so zdravým rozumom, a ak áno, ako?
Presne tak.
Myslím, že Európsku úniu treba dokonca reformovať zásadne. Tých reforiem, ktoré treba urobiť, je viacero. Bez toho, aby som išiel do detailov, pomenujem len tie kľúčové oblasti. Prvá je dôsledné uplatňovanie hodnôt. Presviedčali sme a presviedčame obyvateľov členských krajín Európskej únie, že kľúčové, čo tvorí Európsku úniu, sú spoločné hodnoty, napríklad hodnota demokracie, mieru alebo ľudských práv.
V skutočnosti ale pristupujú európske inštitúcie k uplatňovaniu týchto hodnôt selektívne a je to už také očividné, že ľudia tomu prestávajú veriť a mnohí tomu už neveria. Jeden z konkrétnych príkladov je postoj Európskej únie k dvom vojnám, ktoré sa nás nepriamo, ale celkom priamo dotýkajú. Jedna vojna sa odohráva na Ukrajine a druhá vojna sa odohráva na Blízkom východe v pásme Gazy. Od útoku Izraela na pásmo Gazy zahynulo zhruba 34 000 civilistov, z toho 14 000 detí a 10 000 žien. Túto vojnu pritom nepovažujeme ani za genocídu, hoci ňou nepochybne je. Nepovažujeme ju ani za vyhladzovaciu vojnu, hoci ňou nepochybne je.
A vôbec nás nezaujímajú ľudské práva civilných obetí pri tejto vojne natoľko, že voči útočnej strane, ktorou je v tomto prípade Izrael a Izraelská armáda, nepovažujeme za dôležité prijať absolútne žiadne sankcie. Napriek tomu, že pred troma týždňami po dvojmesačnom vyšetrovaní splnomocnenkyňa OSN pre okupované palestínske územia, ktorá nie je ruská propagandistka alebo harabinovská propagandistka, ale OFICIÁLNA splnomocnenkyňa OSN pre palestínske územia vo svojej oficiálnej správe prednesenej v Ženeve členským štátom OSN, napísala, že bez akýchkoľvek pochybností sa tam deje genocída a navrhla, aby členské štáty OSN okamžite zaviedli rozsiahle opatrenia vrátane sankcií zameraných proti izraelskej vláde a izraelskej armáde. V prípade Ruska sme tieto opatrenia nielen prijali okamžite, ale prijímame ich stále nové a nové. V prípade Izraela a konfliktu na Blízkom východe to nerobíme. Ľudské práva v skutočnosti posudzujeme selektívne, a preto ľudia prestávajú veriť, že Európska únia je úniou hodnôt.
Druhou dôležitou reformou je reforma politík. Na jednej strane tvrdíme, že chceme zlepšovať životné prostredie, aby ľudia žili v zdravom prostredí, ale na druhej strane je pre nás odstraňovanie obchodných bariér absolútna mantra. V mene slobodného globálneho obchodu podporujeme opatrenia, ktoré brutálnym spôsobom zvyšujú uhlíkovú stopu a tvorbu oxidov uhlíka a dusíka do ovzdušia. Brutálnym spôsobom prispievajú k znečisťovaniu svetových morí a oceánov a k odlesňovaniu amazonského pralesa v Brazílii. Neprijali sme žiadne sankcie voči konzervatívnej pravicovej vláde Brazílie, ktorá dovolila likvidovať amazonský prales najvyšším tempom v histórii, len aby tam pestovala kukuricu, ktorú potom bez cla dovážame do Európskej únie. Takže druhou reformou je reforma politík, ktoré uplatňujeme.
Treťou reformou je reforma inštitúcií. Musím vám povedať, že berúc do úvahy aj uplynulé štyri roky mojej práce pre Európsku komisiu, poviem vám, že taký nezmyselný, drahý byrokratický moloch, aký sme urobili z inštitúcií Európskej únie, nemá žiadny členský štát EÚ. Ak si niekto myslí, že na Slovensku máme prebyrokratizovaný drahý štát, musím povedať, že je to nič oproti tomu, aká drahá a prebyrokratizovaná je dnes Európska únia.
Hovorím to smrteľne vážne ako človek, ktorý sa uchádza o mandát poslanca Európskeho parlamentu, ktorý o dva alebo tri roky bude spolurozhodovať o novom rozpočte Európskej únie. Hovorím to práve preto, lebo pri schvaľovaní nového sedemročného rozpočtu Európskej únie v roku 2026 musíme veľmi tvrdo požadovať zníženie výdavkov na úradníkov a byrokraciu v inštitúciách Európskej únie. Miliardy, ktoré Európska únia míňa na svoj byrokratický aparát, sa stále zvyšujú a nafukujú a tento trend musíme okamžite zastaviť. Nielen kvôli výdavkom, ale aj kvôli tomu, že systém rozhodovania v Európskej únii sa stáva netransparentným a vymyká sa spod politickej kontroly. Rôzne inštitúcie, ktoré nemajú žiadny demokratický mandát, získavajú čoraz viac právomocí, čo má vážny vplyv napríklad na to, ako sa môžu čerpať a na čo sa môžu čerpať eurofondy.
Záverečná otázka k tomuto: je to možné?
Moja odpoveď je, že je to možné. O tom, že táto odpoveď je realistická, svedčí niekoľko faktov.
Prvým je, že zďaleka nie som jediný, kto o týchto veciach takto hovorí. Ja nie som žiadny génius a mnoho z toho, čo vravím, som sa naučil od ďalších ľudí, inštitúcií a organizácií. Poznanie negatívnych javov alebo procesov v rámci EÚ je čoraz širšie a podložené reálnymi analýzami, faktami, štatistikami.
Druhým dôvodom je zásadná zmena spoločenskej atmosféry v členských krajinách Európskej únie. Hovorím to veľmi vážne a s veľkou zodpovednosťou. Doterajší predstavitelia inštitúcií EÚ a predstavitelia tradičných politických strán budú veľmi nepríjemne prekvapení výsledkami týchto eurovolieb, pretože volebné preferencie strán kritických k fungovaniu Európskej únie sú naprieč celou EÚ vysoké. Uráža ma, keď nás ide kádrovať francúzsky prezident Macron, ktorého politika vo Francúzsku spôsobila, že tamojší Národný front má takmer 20-percentný náskok v prieskumoch pred európskymi voľbami. Macron by sa mal najprv pozrieť na svoju krajinu a dôsledky svojej politiky.
Som presvedčený, že v Európskom parlamente po týchto voľbách bude sedieť veľká časť poslancov a poslankýň s kritickým postojom k Európskej únii. Preto je dôležité, aby to neboli len krikľúni, ale ľudia so skúsenosťami a schopnosťou komunikovať a vytvárať spojenectvá pre riešenia, ktoré túto kritiku premenia na konkrétne činy a reformy.
O tom rozhodne volič.
Samozrejme.
Zdroje
- Branislav Ondruš – Kritika EÚ neznamená, že z nej chceme vystúpiť. Treba, aby slúžila ľuďom. Rozhovor pre Rádio v Nitre
- Rádio v Nitre – www.radiovnitre.sk
