Los Angeles je v plameňoch a žiadny ľudský systém, tomu nedokáže zabrániť. Požiare, ktoré v posledných dňoch zachvátili Los Angeles, sú pochmúrnym svedectvom nemiestnej dôvery ľudstva v jeho nadvládu nad prírodou. Podľa CNN najmenej 24 ľudí zomrelo a desiatky sú nezvestné, no úradníci tvrdia, že zatiaľ nie je bezpečné odhadnúť skutočnú bilanciu. Len požiar v Palisades spálil viac ako 23 000 akrov pôdy a viac ako 12 000 stavieb v celom okrese ľahlo popolom. Celé štvrte boli zničené, čo spôsobilo vysídlenie viac ako 105 000 obyvateľov a vrylo do mestskej krajiny jazvu, ktorá bude pretrvávať ešte dlho po uhasení plameňov.
Najničivejšie požiare v histórii Los Angeles, neušetrili ani tie najbohatšie enklávy a ich obyvateľov. Medzi poškodenými je aj veľa celebrít, ktoré prišli o ich luxusné vily. Napríklad bývalé sídlo filmového producenta Davida Geffena v Malibu, ktoré predal za 85 miliónov dolárov majitel’ovi Los Angeles Dodgers, zhorelo do tla pri požiari Palisades. Čo vidíme je, že ani bohatstvo, ani postavenie, ani technologická vyspelosť nedokážu ochrániť ľudstvo pred neúprosnou silou prírody.
Vidieť tieto požiare ako náhodnú prírodnú katastrofu by však bolo príliš zjednodušené. V mnohých ohľadoch sú nevyhnutným dôsledkom antropocentrických a kapitalistických ideológií, ktoré formujú náš svet. Tieto paradigmy spoločne vytvorili systém, ktorý sa na prírodu nepozerá ako na zložitú sieť života, do ktorej je ľudstvo zapojené, ale ako na súbor zdrojov, ktoré sa majú využívať pre zisk a pohodlie. V tomto zmysle nie sú požiare len tragédiou – sú akýmsi zúčtovaním.
Antropocentrizmus a kapitalizmus: Hnacie sily ekologickej krízy
Za jadro ekologickej krízy je mnohými považovaný antropocentrizmus – presvedčenie, že ľudstvo má prirodzenú nadradenosť nad všetkými ostatnými formami života. Antropocentrizmus nie je vrodený stav človeka, ale naučený spôsob vnímania. Vývinová psychológia nám hovorí, že deti začínajú život s expanzívnym pocitom spojenia so svetom no spoločenské normy postupne toto nastavenie potláčajú. Vo veku piatich rokov je už antropocentrická prizma “naprogramovaná”- pretvára neľudský svet na „iný“ – na samostatný, profánny a menejcenný. Je to práve toto vnímanie, ktoré nás núti vidieť lesy Zeme len ako drevo, jej rieky ako nádrže, a jej tvory ako objekty či komodity. Všetka zázračnosť prírody a jej fantázia nám tým uniká.
Tento svetonázor legitimizuje vykorisťovanie prírody pretože ju považuje za obyčajný prostriedok na dosiahnutie ľudských cieľov. Eileen Cristová, americká autorka a environmentalistka upozorňuje na samotný jazyk, ktorý používame na opis prírody, výrazy ako „prírodné zdroje“ alebo „ekosystémové služby“, nás falošne utvrdzujú v tom, že naša planéta je tovar pre naše použitie. Táto lingvistická redukcia zastiera a zmazáva vnútornú hodnotu prírodného sveta a mení ho len na nástroj ľudského pokroku. Dokonca aj samotný pojem „klimatická zmena“ svojou klinickou neutralitou zastiera devastáciu, ktorú predstavuje, a maskuje násilie, straty a utrpenie nezaujatosťou, a evokuje prirodzenosť tohto javu. Namiesto toho aby vyjadril deštrukciu biosféry, naznačuje len jej zmenu. Takýto jazyk normalizuje ekologickú deštrukciu a izoluje ľudstvo od konfrontácie s jeho úlohou pri udržiavaní krízy.
Antropocentrizmus je hlboko previazaný so štruktúrami kapitalizmu, ktorý posilňuje a urýchľuje jeho deštruktívne tendencie. Kapitalizmus vychádza z antropocentrického predpokladu, že príroda existuje pre ľudské potreby, a vystupňuje ho do horúčky, pričom komodifikuje každý aspekt prírodného sveta. Lesy sa stali len drevom na predaj a ničia sa kvôli ropovodom, vrcholky hôr sa rozoberajú kvôli uhliu (globálne sa každý rok odlesní 10 miliónov hektárov lesa) rieky sú redukované na zásobníky energie a ekonomického úžitku, oceány zbavované života kvôli priemyselnému rybolovu (pri intenzívnom rybolove sa ročne z oceánov vyloví viac ako 90 miliónov ton rýb); celé ekosystémy sa kvantifikujú a obchoduje sa s nimi na globálnych trhoch. Násilie, krutosť a neudržateľnosť týchto praktík sú síce dobre zdokumentované a známe, ale zastiera ich kapitalistický imperatív uprednostňovať hospodársky rast na úkor zdravia našej planéty.
Antropocentrizmus a kapitalistická logika spotreby a výroby idú ruka v ruke. Napríklad priemyselné poľnohospodárstvo stelesňuje priesečník týchto deštruktívnych systémov. Samotný živočíšny priemyselný komplex prispieva takmer tretinou ku globálnym emisiám metánu, zatiaľ čo odlesňovanie potrebné na pasenie a výrobu krmiva eliminuje životne dôležité zásobníky uhlíka. Napriek tomu sa celosvetová spotreba mäsa, poháňaná záujmami podnikov a dopytom spotrebiteľov, stále zvyšuje (svetová spotreba mäsa sa od roku 1960 zvýšila o 500 %). Princíp kapitalizmu sa tu prelína s antropocentrizmom, ktorý ospravedlňuje ekologickú deštrukciu a masové utrpenie zvierat na základe ekonomického zisku a ľudských preferencií.
Napriek desaťročiam vedeckých varovaní o masovom vymieraní druhov, extrémnom počasí a prírodných katastrofách sú zmysluplné opatrenia v súvislosti s klimatickou krízou žalostne nedostatočné. Výskumníčka Adrienne Bullerová tento paradox vystihuje stručne: „Sme si vedomí a zároveň odhodlaní konať v súvislosti s našou planetárnou krízou viac ako kedykoľvek predtým, a napriek tomu stále žalostne zaostávame za tým, čoho sme schopní, nehovoriac o tom, čo treba urobiť.“ Prekážkou pre účinné riešenie klimatickej otázky však nie len nedostatok politickej vôle ale sú to aj štrukturálne bariéry, ktoré vytvoril kapitalizmus a antropocentrické hodnoty, ktoré vyživuje.
Od zničenia k zmene: Výzva na prehodnotenie vzťahu k prírode
Je dôležité si však uvedomiť, že na tejto planéte nemáme nadvládu – máme len spoločný osud. Oddelenie ľudského sveta od toho prírodného je ilúziou. Ako poznamenal nórsky filozof Arne Naess, ľudské záujmy sú neoddeliteľné od zdravia ekosystémov, ktoré nás udržiavajú. Uprednostňovaním ľudských túžob pred ekologickým blahobytom sme sa vydali na cestu k sebazničeniu. Klimatická kríza s rastúcimi teplotami, silnejúcimi lesnými požiarmi a masovým vymieraním nie je len environmentálnym problémom – je to civilizačný problém.
Jedným z najväčších paradoxov a tragédií našej klimatickej krízy je, že jej najhoršie následky pociťujú tí, ktorí sa na jej vzniku podieľali najmenej. Hoci nedávne požiare zasiahli práve Los Angeles, jedno z epicentier kapitalizmu, konzumerizmu a ilúzie technologického pokroku, následky klimatických zmien sú najničivejšie v krajinách globálneho Juhu. Tieto krajiny, hoci historicky produkujú len minimum skleníkových plynov, trpia devastujúcimi dopadmi klimatických katastrof.
Klimatická nespravodlivosť a nerovnosť
Nedávna konferencia COP29 bola ukážkou nespokojnosti tých, ktorým zmena klímy spôsobuje najväčšie škody. Skupina 39 malých ostrovných štátov AOSIS, spolu s ďalšími krajinami ohrozenými klimatickými zmenami, v jednom momente odišla z rokovaní v Azerbajdžane po tom, čo sa ukázalo, že bohaté štáty odmietajú seriózne diskutovať o zmysluplnej finančnej pomoci ako náhradu za škody, ktoré svojimi praktikami spôsobujú. Malé ostrovné krajiny ako Samoa, Barbados či Trinidad, ktorým hrozí fyzické vymazanie z mapy, zúfalo potrebujú záväzky na financovanie adaptačných opatrení, no namiesto solidarity dostávajú len prázdne sľuby.
Klimatickú nespravodlivosť a nerovnosť dobre ilustruje napríklad otázka vody. Príkladov je mnoho, jedným z nich je Izrael, často oslavovaný za svoju schopnosť premeniť púšť na úrodnú pôdu, využíva však pri tom enormné množstvo vody na zavlažovanie, pestovanie plodín a živenie miest ako centier komercie a luxusu. Rieka Jordán, kedysi jedna z najväčších riek na svete, je dnes len úzkym pramienkom a jej vody sú čerpané a balené do plastových fliaš pre supermarkety po celom svete.
Situácia v Indii je taktiež alarmujúca pretože India čelí najväčšej vodnej kríze v nadchádzajúcom storočí. Za posledných 50 rokov bolo vykopaných 21 miliónov studní, aby uspokojili rastúce nároky na život pre čoraz početnejšie obyvateľstvo. Podzemné vody však vysychajú, a tak v niektorých častiach Indie musia ženy počas sucha kopať jamy v suchej zemi vlastnými rukami, aby zachytili dažďovú vodu.
Realita na opačnej strane sveta, v Los Angeles, je drasticky iná. Jeden obyvateľ tu spotrebuje v priemere 300 litrov vody denne, pričom sa tento model života považuje za štandard pokroku. Podobne je na tom Dubaj a iné luxusné centrá Blízkeho východu ako Doha či Jeddah – mestá, ktoré sú symbolom západného modelu výstavby a spotreby. Tieto „mestá zázrakov“, postavené uprostred púšte, existujú iba vďaka technologickým zásahom do prírody a neustálemu čerpaniu prírodných zdrojov, ktoré ďaleko presahujú lokálnu udržateľnosť. Zatiaľ čo tieto “zázraky” ľudského pokroku sú nekonečne vzdialené prírode a prirodzenej harmónii so Zemou, sú na nej plne závislé.
Keď však hovoríme o antropocentrizme, je zásadne dôležité, aby sme nepripisovali rovnakú mieru viny celému ľudstvu. 80 % globálnych emisií skleníkových plynov pochádza len z 10 krajín, zatiaľ čo viac ako tretinu všetkých emisií spôsobuje 20 najväčších spoločností vyrábajúcich fosílne palivá. Obzvlášť výraznou skupinou vinníkov sú miliardári, ktorí svojim životným štýlom a finančnými investíciami produkujú v priemere tisíckrát viac emisií než priemerný človek. Táto skutočnosť je dôkazom hlbokej nerovnosti v tom, kto je za klimatickú krízu zodpovedný a kto znáša jej následky. Rovnakou mierou viny za klimatickú krízu na celé ľudstvo by sme teda prehliadali tých, ktorí sú najviac zraniteľní, marginalizovaní a najviac trpia dôsledkami.
V gréčtine slovo apokálypsis znamená nielen „zrútenie sa do záhuby“ ale aj „odhalenie“. Požiare v Los Angeles sú v tomto zmysle apokalyptickou udalosťou pretože odhaľujú krehkosť ľudských systémov a klam nadradenosti a zároveň signalizujú kolaps svetonázoru, ktorý nás priviedol na pokraj. Čo by sa mohlo objaviť z týchto ruín, nie je jasné, ale potenciál transformácie spočíva v našej schopnosti vidieť svet inak – odmietnuť antropocentrickú a kapitalistickú logiku, ktorá dominuje antropocénu.
Obnova škôd spôsobených požiarom v Los Angeles nemôže spočívať len materiálnej rekonštrukcii. Vyžaduje si zásadné prehodnotenie nášho vzťahu k prírode a systémom, ktoré sme vytvorili. Znamená to nielen prechod na udržateľné spôsoby výroby a spotreby, ochranu a obnovu ekosystémov ale radikálnu zmenu ekonomického systému zameraného na zisk a taktiež uznanie hodnoty a významu prírody nad rámec jej užitočnosti pre ľudstvo.
Požiare nám pripomínajú, že žiadna technologická vyspelosť nás nemôže ochrániť pred dôsledkami systému, ktorý ničí prírodné základy našej existencie. Sú výzvou k tomu, aby sme sa vzdali antropocentrického klamu, že sme pánmi Zeme, a namiesto toho prijali ekologickú pokoru – vedomie, že sme len jednou časťou prepojeného ekosystému.
Aby sme sa pohli vpred, musíme prijať nový spôsob bytia, ktorý uznáva ľudstvo ako súčasť Zeme, nie ako jej pána. Vyžaduje si to nielen systémové zmeny – ako ochranu biodiverzity, znižovanie emisií a spravodlivé rozdelenie zdrojov – ale aj filozofický posun, ktorý obnoví úctu k životu na Zemi ako k zázraku. Toto nie je výzva len na „záchranu“ planéty; Zem sa časom zregeneruje. Je to výzva, aby sme zachránili sami seba tým, že znovu objavíme naše miesto v krehkej sieti života. Ak sa teda máme z týchto požiarov niečo naučiť, je to nevyhnutnosť prehodnotiť, kým sme vo vzťahu k svetu, ktorý nám poskytuje podmienky pre život.
Lucia Hubinská
