V mainstreamovom globálnom naratíve o chudobe sa často vyzdvihuje kapitalizmus, ako systém, ktorý vie najefektívnejšie znížiť chudobu pričom hlavný ukazovateľ pokroku má byť HDP. Komplexnejšia analýza však jasne ukazuje, že socialisticky orientované modely často prekonávajú svoje kapitalistické protipóly pri zabezpečovaní základných potrieb obyvateľstva. Tento článok zahŕňa analýzu empirických údajov o životnej úrovni, zdravotnej starostlivosti a systémoch sociálneho zabezpečenia na Kube a v Číne a ukazuje, ako sa socialistickým krajinám napriek značným problémom podarilo riešiť chudobu a posilniť ľudský rozvoj.
Čína: prvé úspechy a úloha verejného zabezpečenia
V 80. rokoch 20. storočia sa čínsky socialistický model zameriaval predovšetkým na spravodlivý prístup k základným potrebám prostredníctvom zabezpečenia a distribúcie verejných zdrojov pre všetkých. Tu Čína dosiahla pozoruhodné úspechy vo viacerých kľúčových sociálnych ukazovateľoch. Priemerná dĺžka života bola 67 rokov a obyvateľstvo malo v priemere 4,16 roka školskej dochádzky. Prístup k zdravotnej starostlivosti bol relatívne stabilný, na 1 000 obyvateľov pripadalo 1,25 lekára a 2,25 nemocničného lôžka. Pokiaľ ide o výživové štandardy, priemerná výška dospelých mužov dosahovala 171,5 cm, čo svedčí o dostatočnej distribúcii potravín napriek obmedzenej dostupnosti kalórií.
Štandardné analýzy chudoby v Číne však tvrdia, že toto obdobie sa vyznačovalo jednou z najnižších životných úrovní na svete a že pokrok v boji proti extrémnej chudobe sa začal s kapitalistickými reformami. Pri takýchto tvrdeniach však narážame na základný problém západocentrického modelu merania chudoby stanoveného Svetovou bankou. Ak údaje Svetovej banky o chudobe naznačujú, že Čína bola chudobnejšia ako India, Indonézia a Brazília – aj keď čínske obyvateľstvo malo zjavne lepšie možnosti žiť dlhý, zdravý život, mať prístup k elektrine, navštíviť lekára, získať vzdelanie a vyhnúť sa úmrtiu na podvýživu alebo zlé hygienické podmienky – musíme sa pýtať, čo vlastne Svetová banka myslí pod chudobou.
„Jedna z myšlienok, ktorá sa určite naskytne, je, že komunizmus je dobrý na odstránenie chudoby.“
Amarty Sen
Prístup Svetovej banky založený na PPP (purchasing power parities), alebo parity kúpnej sily, ktorý Svetová banka používa na odhad medzinárodnej hranice chudoby (IPL) sa vo svojej metodologickej podstate nedokáže vysporiadať s obrovskými štrukturálnymi rozdielmi medzi Čínou a ostatnými krajinami s nízkymi príjmami, najmä tými, ktoré súvisia s cenovou formáciou. Takisto aj hranica chudoby podľa tohto modelu predstavuje 1,9 dolára na deň avšak nezohľadňuje medzinárodné rozdiely v relatívnych cenách potravín a iných prostriedkov na uspokojenie základných potrieb. Problémom je to, že táto formula je teda zavádzajúca, pretože rozsiahly systém verejného zásobovania a kontroly cien v Číne zabezpečil, že cena základných potravín bola v porovnaní s ostatnými položkami nízka.
Taktiež, príjmová nerovnosť bola pozoruhodne nízka, pričom najchudobnejších 50 % obyvateľstva dostávalo 25 % národného príjmu. Toto spravodlivé rozdelenie zabezpečilo, že čínske obyvateľstvo dosiahlo veľmi solídnu úroveň schopností a vzdelania, o čom svedčí zlepšenie v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a úmrtnosti.
Avšak demontáž čínskeho vidieckeho zdravotníckeho systému v 80. rokoch 20. storočia, ktorú spôsobili trhovo orientované reformy, spôsobila stagnáciu v zlepšovaní úmrtnosti. Do roku 1990 sa miera úmrtnosti detí a dojčiat, hoci bola lepšia ako vo väčšine rozvojových krajín, relatívne znížila v dôsledku zhoršeného prístupu k zdravotnej starostlivosti vo vidieckych oblastiach. Tieto trendy možno vidieť po celom svete, keď sa malomestské a vidiecke zdravotné strediská zatvárajú a rušia ako dôsledok privatizácie a erózie verejných systémov zdravotnej starostlivosti.
Kuba: Model odolnosti a rovnosti, ktorý priniesol fascinujúce výsledky
Na rozdiel od Číny si Kuba konzistentne zachovala svoj záväzok voči socialistickým princípom, pričom kládie dôraz na univerzálny prístup k základným potrebám. Napriek tomu, že Kuba znáša už 50 rokov tvrdú hospodársku blokádu zo strany Spojených štátov, jej systém verejného zásobovania potravinami zostal základným kameňom úspechu. Každý občan dostáva dotované základné potraviny za minimálnu cenu, ktoré sú doplnené prístupom na miestne trhy a do komunitných záhrad. Tento systém garantuje, že nikto neklesne pod základnú hranicu potravinovej bezpečnosti.
Výsledky Kuby v boji proti hladu a podvýžive napriek blokáde zo strany USA nemajú obdobu. Nekvalifikovaný robotník na Kube si môže kúpiť 6,58 potravinového koša – najviac spomedzi krajín s nízkymi a strednými príjmami. Pre porovnanie, brazílski robotníci si môžu dovoliť len 1,2 potravinového koša. Úmrtnosť Kuby na energetickú a bielkovinovú podvýživu podľa veku teda patrí medzi najnižšie na svete, a to 0,3 na 100 000 obyvateľov, čo je výrazne menej ako v bohatších krajinách, ako sú Spojené štáty (0,9) a západná Európa (0,6).
Úspechy Kuby však nie sú limitované len na oblasť výživy obyvateľstva. Ďalším pilierom kubánskej politiky je bezplatné zdravotníctvo. Toto investovanie zo štátneho rozpočtu do zdravotnej starostlivosti prináša výsledky, ktoré sú porovnateľné a často presahújú výsledky krajín s vysokými príjmami. Kuba má jednu z najvyšších mier lekárov na 1 000 obyvateľov na svete – 6,7 čo výrazne prekonáva dokonca aj mnohé rozvinuté krajiny. Čo výrazne prispieva ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti je aj fakt, že nemocnice a kliniky sú dostupné aj v odľahlých vidieckych oblastiach.
HDP nie je všetko: Kuba ako príklad sociálneho pokroku napriek nízkym príjmom
Aj keď kubánske HDP na obyvateľa patrí medzi najnižšie v Latinskej Amerike, krajina dosahuje pozoruhodné sociálne výsledky, ktoré sú porovnateľné s rozvinutými krajinami. To dokazuje, že vysoké HDP samo o sebe nezaručuje kvalitný život pre všetkých obyvateľov, pokiaľ nie sú zdroje spravodlivo rozdelené.
Priemerná dĺžka života na Kube je 79 rokov, čo je porovnateľné s krajinami ako Spojené štáty, hoci ich HDP na obyvateľa je takmer deväťnásobne vyššie. Detská úmrtnosť je len 4 úmrtia na 1 000 živonarodených detí, čo je jedna z najnižších hodnôt v Latinskej Amerike. Tieto úspechy sú ešte pozoruhodnejšie vzhľadom na obmedzené hospodárske zdroje Kuby a pretrvávajúce americké embargo, ktoré obmedzuje prístup na medzinárodné trhy a finančné systémy.
Kubánsky systém vzdelávania je univerzálny a bezplatný. Gramotnosť na Kube dosahuje neuveriteľných 99 %. Verejné investície do vzdelania nielenže zabezpečili, že každé dieťa má prístup k základnému a stredoškolskému vzdelaniu, ale tiež umožňujú vytvorenie silnej vrstvy vzdelanej populácie, ktorá môže prispievať kolektívne k rozvoju krajiny.
Porovnanie dvoch modelov
Čína aj Kuba ukázali a ukazujú svetu potenciál socialistických systémov na riešenie chudoby. Ich rozdielne spôsoby a aplikácie socialistických modelov však ponúkajú dôležité ponaučenia. Zatiaľ čo prvé úspechy Číny v 80. rokoch 20. storočia sa držali socialistických princípov verejnej správy a redistribúcie zdrojov v oblastiach ako potraviny, zdravotná starostlivosť a vzdelávanie, trhovo orientované reformy koncom 80. a v 90. rokoch viedli k nárastu chudoby a nerovnosti, čo negovalo mnohé z týchto úspechov.
Na druhej strane, Kuba odoláva neoliberálnym tlakom a zachováva si svoj záväzok k socializmu. Jej systém verejného zabezpečenia sa ukázal ako pozoruhodne odolný, čo jej umožnilo zabezpečiť uspokojenie základných potrieb aj počas hospodárskych kríz, ktoré by inak mohli viesť k sociálnemu kolapsu. Tento záväzok voči rovnosti a univerzálnemu prístupu ku zdrojom je základom kubánskeho modelu, ktorý naďalej inšpiruje odborníkov na rozvojové politiky a aktivistov po celom svete.
Kuba sa dlhodobo vyhýba nástrahám privatizácie a zachováva si verejný charakter systémov zdravotníctva, vzdelávania a potravinového zabezpečenia. Aj napriek vonkajším výzvam, vrátane viac než päťdesiatročného hospodárskeho embarga zo strany Spojených štátov, si krajina udržiava vysokú úroveň ľudského rozvoja. Kubánsky model, založený na dôraze na spoločné dobro, preukazuje schopnosť minimalizovať dopady vonkajších ekonomických a geopolitických tlakov na bežných občanov.
V roku 1990 síce Čína predstihla Kubu v priemernom počte rokov školskej dochádzky a počte lekárov na obyvateľa, no stále zaostávala v dostupnosti výživných kalórií a miere gramotnosti, ktoré sú kľúčovými ukazovateľmi celkovej kvality života. Tento kontrast zdôrazňuje, že samotná kvantita zdrojov či služieb nemusí automaticky znamenať ich rovnomernú dostupnosť pre celé obyvateľstvo. Kuba, so svojím dôrazom na spravodlivú distribúciu, demonštruje, že udržateľný rozvoj nie je závislý len od ekonomických ukazovateľov, ale predovšetkým od schopnosti systému prioritizovať potreby ľudí.
Globálne lekcie o zmierňovaní chudoby
Nejde však len o Kubu. Systémy verejného zásobovania sa ukázali ako účinný nástroj na zmiernenie chudoby v mnohých kontextoch. V jednej štúdii ukazovateľov zdravotníctva a vzdelávania z roku 1986 sa zistilo, že na akejkoľvek úrovni hospodárskeho rozvoja dosahovali socialistické krajiny lepšie výsledky ako kapitalistické štáty pri zabezpečovaní silných sociálnych výsledkov pre svoje obyvateľstvo. Tieto zistenia ďalej podporila štúdia z roku 1993 v časopise International Journal of Health Services, v ktorej sa zistilo, že vysoká úroveň demokracie a silná ľavicová politika sa spájajú s lepšími ukazovateľmi zdravia.
K podobným záverom dospel aj výskumník v oblasti verejného zdravia Vicente Navarro vo svojom prieskume výsledkov v oblasti zdravia v kapitalistických a socialistických štátoch podľa jednotlivých regiónov. V Latinskej Amerike dosiahla Kuba lepšie výsledky ako väčšina ostatných štátov; v Ázii mali Čína a Sovietsky zväz lepšie výsledky v oblasti sociálneho zabezpečenia ako kapitalistické ekonomiky ako India alebo Turecko; a v krajinách s vysokými príjmami v Európe a Severnej Amerike mali sociálne demokracie so štedrými sociálnymi štátmi vrátane Švédska, Nórska a Dánska lepšie výsledky ako neoliberálne štáty ako USA. Ako v roku 1981 poznamenal nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Amartya Sen: „Jedna z myšlienok, ktorá sa určite naskytne, je, že komunizmus je dobrý na odstránenie chudoby.“
Širšie dôsledky pre rozvojovú politiku
Skúsenosti Číny a Kuby zdôrazňujú zásadnú úlohu systémov verejného zásobovania pri riešení chudoby a nerovnosti. Tieto systémy sa ukázali ako efektívny nástroj na zabezpečenie základných potrieb obyvateľstva, pričom posilňujú odolnosť spoločnosti voči hospodárskym krízam a nerovnostiam. Čínska cesta navyše ukazuje, že hospodárska politika nie je rigidná – môže sa adaptovať a transformovať v závislosti od okolností. Z tejto dynamiky sa môžeme poučiť, pričom je dôležité analyzovať, aké dôsledky mali jednotlivé reformy na obyvateľstvo.
Neoliberálne politiky, ktoré v Číne postupne nahradili socialistický prístup k verejnému zabezpečeniu, spôsobili rozsiahle zmeny, no mnohé z nich boli pre robotnícku triedu deštruktívne. Uprednostňovanie trhových mechanizmov a privatizácie síce podporilo rýchly ekonomický rast, ale za cenu oslabenia systémov verejného zásobovania, ktoré predtým zabezpečovali dostupné potraviny, zdravotnú starostlivosť a bývanie. Výsledkom bol prudký nárast cien základného tovaru, ktorý značne zasiahol najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva a priviedol stovky miliónov ľudí do neistých podmienok.
Tieto zmeny ukazujú, že efektívnosť trhu, ktorú neoliberálne prístupy glorifikujú, nezaručuje rovnosť ani dostupnosť základných potrieb. Práve naopak, podkopanie sociálnych záruk môže viesť k výraznému nárastu chudoby, ktorý prehlbuje už existujúce nerovnosti. Dôsledky týchto zmien sú dôležitou výstrahou pre krajiny, ktoré sa rozhodujú medzi udržiavaním verejných systémov a prijímaním neoliberálnych reforiem. Skúsenosti Číny a Kuby ukazujú, že prioritizácia ľudských potrieb nad ziskom je kľúčová pre trvalo udržateľný a spravodlivý rozvoj.
Jedným z výrazných príkladov je porovnanie úmrtí súvisiacich s podvýživou. Odhaduje sa, že v rokoch 1990 až 2019 došlo na celom svete k 15,63 miliónom nadbytočných úmrtí v dôsledku podvýživy, ktorým by sa dalo predísť pomocou politík kubánskeho typu. To zahŕňa 729 000 úmrtí v Číne, 1,2 milióna v Indonézii a 3,65 milióna v Indii. Tieto čísla poukazujú na zničujúce ľudské náklady neoliberálnych politík, ktoré uprednostňujú zisk pred ľuďmi.
Socializmus vs. neoliberalizmus: Lekcie pre udržateľný rozvoj
Naopak, socialistické systémy, ktoré sa zameriavajú na uspokojovanie ľudských potrieb prostredníctvom spravodlivého rozdeľovania zdrojov, preukázali lepšie výsledky, a to aj v kontexte nízkych príjmov. Okrem toho štúdie neustále dokazujú, že socialistické krajiny dosahujú lepšie výsledky v oblasti blahobytu na akejkoľvek úrovni hospodárskeho rozvoja. Očakávaná dĺžka života v socialistickej Číne ďaleko prevyšuje očakávanú dĺžku života v kapitalistickej Indii, zatiaľ čo Kuba prekonala svoje latinskoamerické náprotivky napriek nižšej úrovni príjmov.
Musíme teda jasne spochybniť dominantný diskurz, že kapitalizmus je jedinou cestou k rozvoju. Alternatívne modely založené na spravodlivosti a sociálnych zárukách jasne ukazujú, že môžu dosiahnuť lepšie výsledky. Vo svete, ktorý zápasí s pretrvávajúcou chudobou a nerovnosťou, je nevyhnutné prehodnotiť rozvojové politiky a dominantný kapitalistický ekonomický systém, ktorý sa zdá byť večný a nemenný.
Príklady Číny a Kuby sú ukážkami , že napriek všadeprítomnej propagande a neustálej démonizácii socializmu, kapitalizmus nie je predsa len systémom, ktorý prinesie blahobyt pre väčšinu. Socialistické politiky zaručujú, že systém môže fungovať pre všetkých ľudí a nie len pre tých, ktorí žnú zisky z privatizácie základných ľudských potrieb. Demokratický socializmus je systém, kde cieľom výroby je zabezpečiť, aby každý mal tovar a služby potrebné na to, aby žil dôstojným a dôstojným životom.
Lucia Hubinská, podpredsedníčka Socialisti.sk
Zdroje:
Allen, R.C. (2020) ‚Poverty and the labor market: today and yesterday‘, Annual Review of Economics, 12, pp. 107–134. Dostupné na: https://doi.org/10.1146/annurev-economics-091819-014652
Cereseto, S. and Waitzkin, H. (1986) ‚Capitalism, socialism, and the physical quality of life‘, International Journal of Health Services, 16(4), pp. 517–540. Dostupné na: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/2430906/
Lena, H.F. and London, B. (1993) ‚The political and economic determinants of health outcomes: a cross-national analysis‘, International Journal of Health Services, 23(3), pp. 585–602. Dostupné na: https://doi.org/10.2190/EQUY-ACG8-X59F-AE99
Navarro, V. (1992) ‚Has socialism failed? An analysis of health indicators under socialism‘, International Journal of Health Services, 22(4), pp. 583–601. Dostupné na: https://doi.org/10.2190/B2TP-3R5M-Q7UP-DU
New Internationalist (2022) ‚Neoliberalism: 16 million and counting – the collateral damage of capital‘, New Internationalist, 5 December. Dostupné na: https://newint.org/features/2022/12/05/neoliberalism-16-million-and-counting-collateral-damage-capital
Sullivan, D., Moatsos, M., & Hickel, J. (2023) ‚Capitalist reforms and extreme poverty in China: unprecedented progress or income deflation?‘, Review of International Political Economy, pp. 1–21. Dostupné na: https://doi.org/10.1080/13563467.2023.2217087
