Byť socialistom/socialistkou na Západe v 21.storočí znamená žiť v neustálom stave kognitívnej disonancie. Náš svet je svetom hlbokej nerovnosti, militarizmu, ekologického kolapsu a neustálej hrozby fašistickej reakcie, no neustále sme presviedčaní, že je ten najlepší zo všetkých možných svetov. A tak keď nesúhlasíme, nevyhnutne nadobúdame pocit, že my sme tí, ktorí sú iracionálni, nerozumní, paranoidní. Samotná váha dominantnej neoliberálnej ideológie – čoraz viac upevňovaná miliardármi, ako sú Jeff Bezos, a vzkriesením neofašistov a miliardárov ako je Donald Trump a Elon Musk – sa čoraz viac domáha našej poslušnosti, nášho mlčania a chce aby sme o sebe pochybovali.
Dnes Bezos oznámil, že denník, ktorý vlastní, The Washington Post, presunie svoje redakčné zameranie na „osobné slobody a voľný trh“ čo je eufemizmus pre ďalšie posilňovanie kapitalistického realizmu, kde jedinou mysliteľnou formou slobody je tá, ktorú si možno kúpiť. To popri Muskových ideologických križiackych výpravách a Trumpovom násilnom revanšizme podčiarkuje desivú skutočnosť: upevňovanie kapitalistickej moci sa zrýchľuje a tá na zabezpečenie svojho prežitia využíva všetky dostupné kultúrne a psychologické nástroje. Nestačí ovládnuť naše materiálne podmienky, neoliberalizmus musí ovládnuť aj naše mysle.
Tak ako sa máme v takomto svete nezblázniť a zachovať si svoju príčetnosť? Problematika a súčasné riešenia problémov „duševného zdravia“ v kapitalizme sú nedostačujúce a neadekvátne. Riešenia depresií, či mentálnych porúch spočívajú najmä v medikalizácii, pod čím sa rozumie hlavne prístup – psychiater alebo váš lekár vás jednoducho nadopuje liekmi/antidepresívami. Ale medikalizácia nášho utrpenia funguje ako prostriedok depolitizácie stavu, ktorý je hlboko politický. Nabáda nás, aby sme zdroj svojho zúfalstva hľadali skôr v sebe samých než v spoločnosti, ktorá nás systematicky odcudzuje a vykorisťuje. Kapitalizmus si totiž vyžaduje nespokojnosť. Je to systém, ktorý sa vyžíva v tom, keď sa cítime nedostatoční, rozbití, neúplní, lebo vtedy stále hľadáme niečo, čo by sme si mohli kúpiť, niečo, čím by sme sa “utešili”.
Pre socialistov, humanistov, či antisystémovo zmýšľajúcich ľudí je tento mechanizmus ešte zákernejší. Nielenže trpíme odcudzením kapitalizmu, ale žijeme aj v neustálom protiklade voči nemu. Výsledkom je neutíchajúce psychologické obliehanie našej mysle. Útočí na nás štát, očierňujú nás médiá, opúšťajú nás inštitúcie, ktoré kedysi tvrdili, že zastupujú našu triedu. Sme zosmiešňovaní za vieru v ekonomickú spravodlivosť, kriminalizovaní za organizovanie sa proti imperializmu a patologizovaní za odmietanie atomizácie, ktorú vyžaduje neoliberalizmus.
Pocit neustáleho nepokoja, pocit konštantného boja, ktorý je naliehavý a zároveň nemožný si vyberá hlbokú psychologickú daň. A keď túto úzkosť vyjadríme, často sa stretávame s reakciami, ktoré nás vôbec neutešia: „Prečo si taká nespokojná?“ „Prečo sa nemôžeš sústrediť len na seba?“ „Možno by si si mala dať od politiky pauzu.“ Ale toto nie sú otázky, alebo rady, ktoré by mohli vyústiť do zlepšenia nášho stavu. Sú to skôr ideologické mechanizmy určené na neutralizáciu odporu.
Nástup neofašizmu v USA a Európe túto krízu posledné mesiace ešte znásobuje. Postavy ako Musk a Trump neexistujú len v rámci kapitalistického systému; predstavujú jeho najreakčnejšie, najnásilnejšie inštinkty. Používajú jazyk „slobody prejavu“ na ospravedlnenie autoritárskych zásahov, rámcujú korporátnu moc ako „anti-establišment“ a prekrúcajú jazyk triedneho boja na zbraň reakcie.
Tu sa psychologická vojna stáva najzjavnejšou. Nežijeme len v kapitalistickej spoločnosti, žijeme v spoločnosti, ktorá čoraz viac popiera svoje vlastné rozpory, ktorá trvá na tom, že jej násilie je spravodlivosť, ktorá svoje vlastné prežitie stotožňuje so samotnou slobodou. Odmietnuť kapitalizmus neznamená len zastávať odlišný politický postoj – znamená to byť považovaný za iracionálneho, nebezpečného, duševne chorého.
Prvým krokom k tomu, aby sme sa nezbláznili, je uvedomiť si, že naše utrpenie je politické. Vyčerpanie, úzkosť a zúfalstvo, ktoré pociťujeme, nie sú príznakmi poruchy; sú to racionálne reakcie na iracionálny svet. Kapitalizmus funguje tak, že izoluje jednotlivcov a núti ich hľadať vnútorné vysvetlenia vonkajších podmienok. Musíme pochopiť, že naše emocionálne utrpenie nie je osobným zlyhaním, ale vedľajším produktom systémového násilia.
Po druhé, musíme opatrovať a pestovať kolektívy a komunity ako formu terapie. Jednou z najúčinnejších stratégií kapitalizmu je izolovať nás. Čím viac sa cítime odcudzení, tým ľahšie sme ovládateľní. Preto budovanie socialistických hnutí, priestorov vzájomnej pomoci a solidárnych spoločenstiev nie je len politická nevyhnutnosť, ale je to zároveň stratégia prežitia. Keď si uvedomíme, že nie sme sami v tomto boji, naše pochybnosti a ťažkosti zdieľame s inými a stávajú sa znesiteľnejšími.
Po tretie, musíme sa brániť kolonizácii mysle. Neoliberalizmus si vyžaduje nielen našu prácu, ale aj naše vnímanie reality. Aby sme mu mohli vzdorovať, musíme si znovu vydobyť schopnosť kriticky myslieť, vidieť za ideologickú hmlu. To znamená aktívne spochybňovať dominantné naratívy, podporovať nezávislé médiá a uprednostňovať politické vzdelávanie. Naše chápanie sveta nemôžu diktovať tí, ktorí profitujú z nášho útlaku.
Napokon, musíme pochopiť, že fašizmus je smrteľnou ranou kapitalizmu, nie jeho silou. Narastajúce represie, vzostup neofašistických lídrov a ich zúfalé pokusy o kontrolu informácií sú dôkazom úpadku systému. Kapitalizmus ale nie je neporaziteľný, je skôr vystrašený zo svojej vlastnej nestability a preto sa tak nekompromisne snaží zachrániť sa.
Náš nepokoj teda nie je znakom zlyhania, ale dôkazom, že stále vzdorujeme, tak ako naše pochybnosti o sebe samých nie sú slabosťou, ale sú dôsledkom života vo svete, ktorý patologizuje nesúhlas. Ale náš zdravý rozum nám kapitalizmus môže vziať len ak mu to dovolíme. A našou úlohou nie je krčiť sa v strachu, ale pripraviť sa na nadchádzajúce boje.
Lucia Hubinská
